O živote okolo nás …

Pri pohľade do histórie zisťujeme, že nevyhnutná vzájomná konfrontácia medzi kresťanstvom a pôvodnou duchovnosťou Slovanov prebehla v podstate tým najhorším spôsobom, akým vôbec prebehnúť mohla. Duchovno dávnych Slovanov bolo totiž kresťanmi vnímané ako čisté pohanstvo, čiže ako čosi, čo nemá žiadneho práva na existenciu. To reálne znamenalo rôzne sankcie, perzekúcie, potláčanie, prenasledovanie, či dokonca priamu fyzickú likvidáciu.

Skúsme si však položiť čisto hypotetickú otázku, ako to všetko malo v skutočnosti prebehnúť správnym spôsobom? Čiže harmonicky a ideálne! Tak, ako to bolo zhora chcené! Odpoveď je veľmi dôležitá preto, aby sme mohli získať určité zovšeobecňujúce historické poučenie, aby sa čosi podobného nemuselo stále donekonečna a v najrozličnejších obmenách opakovať. Opakovať dokonca aj v našej najaktuálnejšej súčasnosti, ako si neskôr ukážeme.

Kresťania, ako ľudia duchovne vyššie stojaci mali potvrdiť svoju duchovnú výšku tým, že vo vzťahu k pôvodnému slovanskému duchovnu mali prejaviť oveľa väčšiu empatiu. Čiže snahu o vcítenie sa do jeho podstaty.

Ich energia teda vôbec nemala byť vložená do negativity, akou bolo prenasledovanie, potláčanie, donucovanie a vyhladzovanie, ale jedine do snahy o pochopenie. A ak by boli naozaj takúto snahu vyvinuli, museli by nevyhnutne pochopiť dve základné skutočnosti.

Za prvé, že Slovania, ako ľudia úzko a dôverne spojení s prírodou dokázali prostredníctvom tohto spojenia nadviazať kontakt s vedomou inteligenciou, stojacou za spravovaním prírodného diania. S inteligenciu, ktorá riadi absolútne všetko, čo sa v prírode deje. Túto inteligenciu mohli vnímať a mohli s ňou dokonca i komunikovať. Personifikovali ju, zosobnili ju a nazvali ju „bohmi“.

Pre dávnych Slovanov nebola teda ich viera vierou nášho typu, kedy väčšinou veríme v niečo nadprirodzené, s čím sme nikdy osobne neprišli do kontaktu. Pre mnohých z nich to bolo naopak vecou osobnej skúsenosti v ich každodennom kontakte s prírodou. Preto nešlo ani tak o nejakú vieru, ako skôr o presvedčenie. O živé, každodenne opätovne potvrdzované presvedčenie, ktoré si celkom prirodzene nechceli dať vziať.

Druhou, priam do očí bijúcou skutočnosťou, ktorú by si kresťania museli uvedomiť pri svojej snahe o empatiu bolo to, že tento typ duchovnosti generoval medzi Slovanmi mnohé pozitívne vlastnosti a vysoké, ušľachtilé cnosti. Že z nich formoval ľudí cnostných a ušľachtilých. Tak napríklad dávni Slovania sa vyznačovali cnosťou jednoduchosti, prirodzenosti, až takmer detskosti. Ďalej cnosťou spravodlivosti, cnosťou čistoty, cnosťou spolupatričnosti, cnosťou pohostinnosti, tak príznačnej pre Slovanov, a tak ďalej, a tak ďalej.

Ak by si teda kresťania všetky tieto skutočnosti naozaj hlboko uvedomili, pochopili by, že tu v podstate niet čo búrať. Že otázka nesmie byť v nijakom prípade položená v zmysle slov buď, alebo! Čiže buď kresťanstvo, alebo slovanské duchovno, ale že všetko to dobré, čo sa v slovanskom duchovne nachádza môže byť považované za určitý základ, na ktorom je možné ďalej budovať. Na ktorom je možné vybudovať ďalšie poschodie kresťanskej duchovnosti.

Pre lepšie pochopenie si uveďme príklad zo súčasnosti: naše deti sa v školách učia slovenský jazyk, ako svoj rodný jazyk. Ale učia sa zároveň aj angličtinu, čo však neznamená, že majú zanevrieť na svojou rodnú reč, alebo na svoj národ a zriecť sa ich. To národné majú mať v úcte, majú si to vážiť a majú sa toho držať, avšak znalosť angličtiny im môže otvoriť bránu do celého sveta, pretože takmer všade sa s ňou budú schopní dorozumieť.

A presne takto to malo byť i vo vzťahu pôvodného slovanského duchovna a kresťanstva. To pôvodné, národné, autenticky slovanské malo byť ako také ponechané a zachované, zatiaľ čo novo prichádzajúce kresťanstvo malo Slovanom rozšíriť ich duchovné obzory. Rozšíriť nebývalým spôsobom, až ku kráľovstvu nebeskému a k poznaniu existencie jediného, vševládneho Boha.

Dávnym Slovanom malo byť vysvetlené, že ich „bohovia“ nie sú tým najvyšším, čo jestvuje. Že nad touto personifikovanou vedomou inteligenciou prírody sa nachádza jediný a veľký Boh. A že slovanskí „bohovia“ sú v skutočnosti jeho vernými služobníkmi, naplňujúcimi v prírodnom dianí jeho Vôľu.

No a tento Najvyšší poslal na zem svojho Syna, aby ľuďom prinieslo jeho Slovo. Jeho Slovo, nabádajúce nás k láske k blížnym! Jeho Slovo, obsahujúce poznanie, ako máme správne žiť. Ako máme správne myslieť, hovoriť a jednať, aby sme či už na zemi, alebo po odchode zo zeme mohli smerovať ku kráľovstvu nebeskému.

Ak by takýmto spôsobom boli dávnym Slovanom sprostredkované základné hodnoty kresťanstva, ich prosté detské duše by to muselo osloviť. Museli by jednoducho spoznať a prijať veľkú hodnotou toho, čo bolo všetkým národom bez výnimky darované Zhora, prostredníctvom Slova Syna Božieho.

Žiaľ, takýmto ideálnym spôsobom, akým to v skutočnosti prebehnúť malo to neprebehlo preto, lebo v tesnom závese za novo prichádzajúcim kresťanstvom prichádzali už vtedy rôzne mocensko – geopolitické vplyvy a snahy ovládať, podmaňovať a parazitovať na práci i na prírodnom bohatstve podmanených.

A preto nebolo času, chuti, ba ani pomyslenia na nejakú empatiu! Preto bolo treba želaných zámerov dosiahnuť čo najrýchlejšie! Preto sa vsadilo na represiu a násilie! Preto sa vsadilo na kultúrnu, ale žiaľ i fyzickú genocídu Slovanov! Dialo sa tak v mene kresťanských ideálov, ale v skutočnosti tak, ako vždy na našej zemi iba v mene moci, vplyvu, získavania území a rozširovania bohatstva.

No a rukolapným dôkazom toho, že sa história naozaj stále opakuje, ak sa z nej ľudia nedokážu poučiť je i nežná revolúcia v rokou 1989.

Aj vtedy sa nám na námestiach hovorilo o vznešených ideáloch. O slobode, demokracii, rovnoprávnosti a ľudských právach. Avšak v tesnom závese za týmito krásnymi ideálmi, ktoré v skutočnosti slúžili len ako návnada stáli pripravení vlci, žraloci a hyeny vo svojej neskrotnej túžbe ovládať, podmaňovať, zotročovať a parazitovať na iných.

No a presne to isté sa udialo aj pred tisíc rokmi na Veľkej Morave. Cyril a Metod boli s najväčšou pravdepodobnosťou čestní ľudia, ktorí vo svojom dobrom chcení prinášali Slovanom evanjelium kráľovstva nebeského. Avšak žiaľ, v tesnom závese za nimi kráčali tí istí vlci, žraloci a hyeny, s presne tou istou nenásytnou túžbou po podmanení, ovládnutí, zotročení a parazitovaní na iných.

Dávni Slovania tušili tieto nekalé zámery, kráčajúce za kresťanstvom. Svedčí o tom zachovaný dobový záznam, v ktorom sa píše: „Gréci nás chcú pokrstiť, aby sme zabudli na bohov našich a obrátili sa k nim. Aby strihali z nás daň, ako z pastierov v Skýtii. Nenechajme vlkov pochytať jahňatá, ktoré sú deťmi samotného slnka“.

Žiaľ, realita na našej zemi je už taká, že najušľachtilejšie ideály bývajú mnohokrát zlovoľnými a mocichtivými ľuďmi účelovo zneužívané. Tí ich v skutočnosti považujú len za akúsi návnadu. Za vynikajúci prostriedok, ako založiť na krk ľudí slučku otroctva a poroby.

A táto podvodná lož zlovoľného zneužívania ušľachtilých ideálov bola v histórii veľa krát efektívne uplatnená. Ale čo je najsmutnejšie, efektívne sa využíva ešte aj dnes, v našej najaktuálnejšej súčasnosti.

Pokiaľ sa však toto nenaučíme konečne rozpoznávať, budeme stále niekým klamaní, oklamaní a zotročení. Pokiaľ sa teda nenaučíme rozpoznávať zlo, ktoré sa za dobro iba skrýva, budeme nevyhnutne podliehať zlu. Budeme zotročení zlom a jeho služobníkmi!

Ako je ale možné naučiť sa tieto veci rozlišovať? Veď predsa, ako sa ukázalo trebárs v osemdesiatom deviatom, náš rozum, ani naša inteligencia na to nestačili, pretože sme až veľmi ľahko podľahli šikovnej ľsti a mnohí z nás jej naivne podliehajú až doposiaľ.

Vidieť až do srdca ľudí a rozpoznávať ich skutočné, najhlbšie vnútorné pohnútky je totiž možné jedine prostredníctvom rozvinutia citu. Jedine prostredníctvom rozvinutia našich citových schopností, pretože náš rozum sa dá rafinovane a bezcharakterne rozumovo oklamať, ale cit, vnímajúci vnútro iných nemožno oklamať ničím.

No a pretože sú ľudia tejto Zeme spravidla ľuďmi, dôverujúcimi predovšetkým rozumu, bývajú často klamaní a oklamaní. Lebo jedine tých, ktorým dominuje cit oklamať nemožno! A takými sa už raz konečne musíme stať, ak nemáme byť neustále a rôznymi novými, sofistikovanými metódami klamaní, podvádzaní a následne zotročení.

Ľuďmi citu sa však staneme len vtedy, ak budeme viac dbať o čistotu a ušľachtilosť svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho myšlienkového a pocitového života, pretože jedine prostredníctvom čistého vnútra je možné jasne vnímať podnety citu.

Nečisté vnútro a nečistý myšlienkový život sú totiž ako špina na skle, cez ktoré nie je možné nič vidieť. Cez ktoré nie je možné vnímať podnety citu. Podnety citu, alebo podnety nášho svedomia, čo je v skutočnosti jedno a to isté.

Ak teda nebudeme dbať o čistotu svojho vnútra a svojej mysle, nebudeme môcť čisto vnímať hlas svojho citu a svojho svedomia. Ak sa nebudeme riadiť hlasom svojho citu a svojho svedomia, ak nebudeme prostredníctvom nich schopní nazerať hlboko pod povrch všetkého okolo nás, staneme sa nevyhnutne v každom storočí naivnými obeťami zlovoľných, ktorí nám prostredníctvom rafinovanej návnady ušľachtilých ideálov založia na krk otrockú slučku.

Ale my si to potom napokon aj zaslúžime, pretože sme sa nikdy neusilovali stať takými ľuďmi, akými byť máme. Ľuďmi čistého vnútra a čistého, ušľachtilého myšlienkového života! Ľuďmi načúvajúcimi podnetom vlastného citu a svedomia! Ľuďmi, schopnými takýmto spôsobom rozpoznávať zákerné Zlo, skrývajúce sa za dobro. Ľuďmi, ktorí preto konečne dokážu tomuto Zlu efektívne čeliť a naivne nepodľahnúť.