O živote okolo nás …

Takzvaný posledný súd je biblickým faktom, ktorý jednoducho nemožno obísť. Treba s ním počítať a to znamená, že sa je treba na túto nevyhnutnosť dobre pripraviť. A onou prípravou je v prvom rade znalosť. Aspoň aká taká znalosť toho, čo sa bude diať a ako v tom úspešne obstáť, aby sme neboli nakoniec stratení, aj keď máme mnoho dobrých a pozitívnych vlastností.

Vývoj nášho univerza sa teda nevyhnutne blíži k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko správne od nesprávneho a pravé od nepravého. A žiaľ, mnohí dobrí ľudia budú musieť na tejto hranici natrvalo uviaznuť, pretože ich zastavia ich nesprávne názory, náhľady a postoje, ktorých sa kŕčovito držia. Názory, náhľady a postoje, na ktoré sa taktiež vzťahuje kritérium oddelenia všetkého správneho od nesprávneho a všetkého pravého od nepravého. Uviaznu teda na svojich názoroch, nezlučujúcich sa Pravdou, stojacich proti Pravde a protirečiacich jej zákonitostiam aj napriek tomu, že by ich bolo možné definovať ako dobrých ľudí.

Uvediem konkrétny príklad istého, mediálne veľmi známeho slovenského kazateľa, ktorý podobne ako všetci ostatní kňazi a kazatelia rôznych kresťanských cirkví odmieta princíp reinkarnácie. Čo sa týka jeho osoby, je to bezpochyby dobrý človek, ktorý sa sám osobne o dobro usiluje a v ľuďoch sa snaží dobro vzbudzovať a podporovať. Avšak ani jeho dobré srdce a ani ten najkultivovanejší rétorický prejav nemôžu nič zmeniť na realite. Na tom, aké veci v skutočnosti sú! Na tom, že princíp reinkarnácie je zákonitosťou tohto univerza, ktorá z Vôle Tvorcu a bez ohľadu na názory, túžby a priania ľudí jestvuje a funguje. Na tom nemožno zmeniť nič.

Až sa však stane, že človek presvedčený o neexistencii reinkarnácie opustí svoje fyzické telo, vezme si so sebou tam, na druhý breh, vo svojej duši pevne zakorenené i všetky omyly. Omyly, ktorým verí a ktorých sa nemieni zriecť.

Avšak tieto omyly, skryté v jeho duši ho raz nevyhnutne zadržia na onej osudovej hranici, ktorá prísne oddeľuje všetko správne od nesprávneho a všetko pravé od falošného. Možnosť ďalšieho duchovného napredovania bude zastavená a to až dovtedy, kým sa nezbaví omylov, protirečiacich Pravde. Kým nepochopí, že sa mýlil a nenájde odvahu otriasť svojimi starými, pevne zakorenenými, ale nesprávnymi názormi. Musí teda v sebe vybojovať ťažký boj a to neraz i so základnými pravdami vlastnej viery, ktoré boli falošné a nesprávne. Musí sa stať ochotným pochopiť a prijať za svoje to, čo pred tým odvrhoval a popieral.

Ale najtragickejšou na celej veci je skutočnosť, že potom, keď tento boj v sebe vybojuje a nové a správne poznanie príjme za svoje, môže sa mu stať, že brána zostane aj naďalej pevne zatvorená, pretože čas vypršal.

Výstrahu pred týmto nebezpečenstvom nájdeme v podobenstve o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách. Tie rozumné mohli vstúpiť, pretože lampy ich duší žiarili pravým poznaním, kým tie nerozumné nemali pravého poznania, akého bolo treba a preto si ho museli ísť doplniť a získať. Avšak vstupná brána smerom nahor sa medzi tým pevne uzavrela. Čas bol premeškaný a tým ich osobná tragédia zavŕšená.

V rôznych kresťanských, alebo aj iných cirkvách sa nachádza mnoho čestných a o dobro úprimne usilujúcich ľudí, ktorí by mohli radostne duchovne stúpať nahor, keby si vo svojich dušiach neniesli pevne zakorenené omyly, pochádzajúce z mylného učenia ich cirkví.

Ak zostaneme pri kresťanstve, je to napríklad už spomínaná reinkarnácia, alebo trebárs nesprávny pohľad na poslanie Krista, ktorý neprišiel trpieť a zomrieť na kríži ako zmierna obeta za hriechy sveta.

Kristus prišiel, aby ľuďom priniesol Slovo Pravdy, v ktorého poznaní a dodržiavaní spočíva spása každého jednotlivca. Zmyslom a hlavným účelom Kristovho príchodu bolo teda prinesenie Slova, ako ukazovateľa cesty k spáse ľudstva.

Jedine v tomto spočívala podstata jeho príchodu! Spočívala v prvoradosti Slova! Jeho utrpenie a smrť boli udalosťami, ktoré vyvstali z nenávisti ľudí voči Slovu. Z nenávisti voči tomu, čo hlásal.

Ťažisko celého kresťanstva musí teda spočívať v Kristovom Slove, ktorého hlásanie bolo ústredným bodom, ako i dôsledkom všetkého, čo sa pred dvomi tisíckami rokov udialo.

No a podobných omylov je v kresťanstve ešte viac. Mohli vzniknúť a celé stáročia pretrvávať iba preto, lebo sa ľudia neodvažovali samostatne myslieť a skúmať všetko, čo im cirkvi predkladali. Nikdy sa neodvažovali podrobiť to vlastnému skúmaniu, vážnemu premýšľaniu a predovšetkým vnútornému precíteniu. Ak sa totiž niečo nezhoduje s našim najvnútornejším cítením, nemáme tomu veriť! Ak tomu ale aj napriek tomu veríme len preto, že je to predkladané autoritou cirkvi, ak tomu veríme bez vnútorného pochopenia a vlastného presvedčenia je to viera prázdna, dutá, slepá a formálna.

Bezmyšlienkovité zotrvávanie ľudí v takýchto názoroch a dogmách sa stáva brzdou ich duchovného vzostupu. Zostávajú stáť ako prikovaní na jednom mieste a nebudú môcť ísť ďalej, kým túto prekážku v sebe neodstránia.

Ale odstrániť ju je nesmierne ťažké! Lebo ak je to ťažké, ba doslova nemožné už tu na zemi, na druhom brehu, čiže po našej pozemskej smrti to bude ešte omnoho ťažšie.

Nie je teda rozhodujúce to, čo si človek, i trebárs vo svojom dobrom chcení myslí, v čo verí a čo on považuje za pravdivé. Rozhodujúca je iba Pravda samotná a to, či sme s ňou, alebo nie sme s ňou vo všetkých našich názoroch v súlade.

Rozhodujúca je iba Pravda samotná! Pravda taká, akou je! Veci také, akými v skutočnosti sú! To, čo je mylné a protirečiace Pravde bude musieť nevyhnutne uviaznuť na onej osudovej hranici, oddeľujúcej všetko pravé od nepravého. Nič nepravé, pokrivené, mylné a falošné sa cez ňu nedostane.

Dôvody, prečo sa ľudia držia nesprávnych názorov a náhľadov môžu byť rôzne. Či už povrchnosť a pohodlnosť, bezmyšlienkovité prijímanie všetkého, čo je sprostredkovávané nejakou autoritou, či už cirkevnou alebo inou, nedostatok času, alebo odvahy sám veci samostatne skúmať, alebo z iných dôvodov.

Koľko je napríklad vôbec ľudí, ktorí si dali námahu vážne skúmať a poctivo vnútorne precítiť všetky základné pravdy vlastnej viery, aby napokon za svoje prijali iba to, s čím sa môžu naozaj plne vnútorne stotožniť?

Veď predsa každému z nás je jasné, že ak uzatvárame nejakú zmluvu, treba si ju veľmi pozorne preštudovať, aby sme na niečo nedoplatili. Avšak základné pravdy rôznych cirkevných vieroúk sa prijímajú bezmyšlienkovite a bez akéhokoľvek skúmania. Človek ich prijme za svoje, prežije v nich celý život a odnesie si ich uložené vo svojej duši i na druhý breh. Takto však nakoniec zožne neblahé dôsledky z toho vyplývajúce podobne, ako pri nedostatočnom preštudovaní a podpísaní nevýhodnej zmluvy.

Človek môže napokon prehrať i celé svoje bytie, pretože nesprávne, ale pevne zakorenené názory ho budú zadržiavať v jeho duchovnom vzostupe, nepustia ho ďalej a nakoniec mu nezostane času dohnať zameškané. Brána už totiž bude zavretá a všetko definitívne stratené. Zostane už len miesto pre plač a škrípanie zubov.

Človeče, bezohľadne skúmaj a vlastným prežívaním preciťuj pravdy svojej viery. Nech už je to viera akákoľvek! S čím sa nemôžeš plne vnútorne stotožniť, tomu never! Maj odvahu odvrhnúť všetko, za čo sa nemôžeš postaviť svojim presvedčením! Never autoritám len preto, že sú považované za autority, ale vážne skúmaj čo hovoria a čo prinášajú! Nájdi si čas a chuť hľadať Pravdu tam, kde ju možno nájsť. Lebo iba ten kto hľadá, môže nájsť a iba ten, kto prosí môže dostať. Lebo jedine v Pravde je sloboda a vzostup, kým v omyloch a nepravdách je zastavenie, spútanie a nakoniec záhuba.

Človeče, a buď si dobre vedomý toho, že zákonitosť nevyhnutného pohybu vo stvorení všetko nezadržateľne tlačí k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko pravé od nepravého a všetko správne od nesprávneho. Ako obstojíš?