O živote okolo nás …

Aspoň štatisticky donedávna na Slovensku prevažovalo kresťanské vierovyznanie. Či už katolícke, evanjelické, alebo iné. Ak si trebárs napríklad zoberieme také veľkonočné sviatky, kostoly sú takmer plné. A keď potom ľudia výjdu von a zaplavia ulice, náhodný a nezaujatý pozorovateľ musí nevyhnutne konštatovať, že Slovensko je predsa len veriace.

Žiaľ, je v tom však háčik. Tie masy, snažiace sa v chrámoch uctiť si a osláviť Stvoriteľa sa totiž valia naspäť k tomu, od čoho sa len na chvíľku odtrhli. Valia sa k televíznym obrazovkám, k internetu, k bulvárnym plátkom a k mnohým iným veciam, ktorých obsah do seba nekriticky nasávajú.

Žiaľ, masy ľudí každodenne prijímajú nečistotu, prúdiacu k nim zo všetkých strán, naivne v tom nevidiac nič zlého. Hromadne čítajú bulvár a pozerajú relácie, ktoré sú prezentáciou ľudskej nízkosti a úbohosti. Sú svedectvom toho, na akú úroveň, alebo lepšie povedané, pod akú úroveň je až človek schopný klesnúť.

A ľudia, vďační konzumenti tohto všetkého potom, so svojou nečistotou zanesenou dušou predstupujú trebárs vo veľkonočný, či vianočný čas pred svojho Pána, aby ho chválili, velebili a vzdali mu úctu.

Ale nie je to pokrytectvo! Veď Pán a vládca všetkých svetov je Čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou! Je žiarivou Čistotou bez najmenšej poškvrny! Čistotou, ktorú nemožno vyjadriť, ani opísať ľudskými slovami.

Preto jedine v čistote a ušľachtilosti svojej duše smie človek predstupovať pred Najvyššieho. Jedine čistota a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia môže nájsť spojenie so vznešenou Čistotou a ušľachtilosťou vševládneho Boha. Všetko ostatné, to znamená nízke, poškvrnené a nečisté musí zostať odrezané od tohto spojenia a nemôže nájsť nijakú cestu smerom nahor, k Výšinám a k Stvoriteľovi.

Preto ten, kto svoje vnútro, svoju dušu, svoje cítenie a myslenie necháva dobrovoľne zahlcovať prúdmi nečistoty a takto potom predstupuje pred svojho Pána, ten sa mu v istom zmysle rúha!

Rúha sa mu svojim pokrytectvom, ktoré navonok predstiera pobožnosť, ale vo vnútri skrýva náklonnosť a sympatiu k nízkosti. A preto chvíle strávené v chráme nemôžu byť plným spôsobom požehnané.

Žiaľ, takto sa chová kresťanský národ slovenský, ktorý vo veľkonočné, alebo vianočné sviatky hojne navštevuje chrámy a dúfa v Božiu milosť, ochranu, pomoc a ospravedlnenie.

Ale žiaľ, duša tohto národa nie je čistá! Je znečistená nekritickým prijímaním balastu a nízkosti, ktorú ponúka televízia, internet, noviny, časopisy a podobne. Duša tohto národa je znečistená a preto ani nenachádza čisté spojenie s Tým, ktorý je Čistotou samotnou.

Z času na čas sa tu a tam predsa len ozvú hlasy ľudí, uvedomujúcich si túto neradostnú situáciu a upozorňujúcich na ňu. Zväčša sa však útočí iba na tých, ktorí zo šírenia špiny rôznym spôsobom profitujú a dobre na nej zarábajú. To jest na médiá. Tým však môže vzniknúť dojem, že národ je ich obeťou. Že oni môžu za všetko.

Áno, sú to jednoznačne v istom zmysle zločinci. O tom niet pochýb. Ale treba vidieť aj druhú stranu mince. Nie je totiž ponuky bez dopytu, čo znamená, že tam, kde je dopyt, kde je teda niečo žiadané, tam je aj zodpovedajúca ponuka. Ak by ľudia nechceli nečistotu, neotvárali sa jej, ak by ich nepriťahovala a neprijímali ju, potom by ju darmo niekto ponúkal.

Ale ľudia to chcú! Priťahuje ich to a vyhľadávajú to. Bezbreho a neviazane si najrôznejšou nečistotou nechávajú zahlcovať svoje vnútro. Svoje cítenie a myslenie i celú svoju dušu. A to každý svojim vlastným spôsobom, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobným slabostiam.

Ľudia nie sú teda obeťou pomerov! Ľudia si svojim vlastným postojom a prístupom tieto pomery vytvorili. Čo totiž chcú, to voľný trh v oblasti médií ponúka.

Napriek tomuto všetkému je však v slovenskom národe pevne zakorenená túžba po Bohu a úcta k nemu. To je pozitívom a bohatstvom, ktoré už niektoré iné národy takmer stratili. Avšak slovenský národ, ale aj ostatné národy sveta, ba každý jednotlivec musí vedieť, že jediná cesta k Najvyššiemu je cesta čistoty. Cesta bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života, ktorá sa uzatvára pred všetkým nečistým a nekompromisne ho odvrhuje.

Nikto by preto nemal predstupovať pred svojho Pána, ak ho priťahuje nečistota. Ak prísne nezavrhol všetko nečisté, ale z rozličných zdrojov ho pokojne necháva naďalej prúdiť do svojho vnútra.

Takýto človek je totiž pokrytec, ktorý navonok usiluje k Stvoriteľovi, ale jeho vnútro je od neho práve pre jeho sklon k nečistému úplne vzdialené.

Takto sa totiž podobá človeku, spomínanom v Ježišovom podobenstve, ktorý sa snaží prekĺznuť na svadbu bez svadobného rúcha. Keď však príde Pán svadby a zbadá ho, prísne sa ho spýta: Priateľu, prečože nemáš svadobné rúcho? A on od strachu onemie. Vtedy Pán povie svojim služobníkom: Chyťte ho, poviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do vonkajšej tmy. Tam bude plač a škrípanie zubov.

Svadobným rúchom je čistota nášho vnútra, čistota nášho cítenia a myslenia, čistota našej duše! Teda jedine s čistým vnútrom sa je možné približovať k Najvyššiemu!

Kto ale svoje vnútro necháva zarastať burinou nečistoty z internetu, pochybnými filmami, knihami, novinami a časopismi, toho rúcho duše nemôže byť čisté. A preto by mal začať urýchlene pracovať na svojej zmene, aby ho raz nemusel postihnúť osud človeka bez svadobného rúcha, ako to bolo naznačené v podobenstve, spomínanom vyššie.